10. mája 2017 sme sa my, SOŠ-kári, vybrali na výlet do poľského koncentračného tábora Osvienčim (nemecky Auschwitz), aby sme si pripomenuli hrôzy, aké sa počas 2. svetovej vojny páchali, no aj preto, aby na to ani mladšie generácie nezabúdali. Z menším meškaním sa nám podarilo z Hnúšte „odštartovať“ o štvrtej hodine ráno a do Osvienčimu sme pricestovali o desiatej doobeda. Tam nás už čakali naši sprievodcovia. Rozdelili nás do dvoch skupín, dostali sme slúchadlá, kde sme neustále počúvali výklad našich sprievodcov, čo bolo veľmi praktické, lebo nás nikto nevyrušoval a všetko sme počuli. Prvý sme si pozreli koncentračný tábor Auschwitz I., kde sme videli fotografie, osobné veci a predmety, napr. topánky, kefy, kufre, oblečenie alebo kuchynský riad patriaci väzňom v tábore. Navštívili sme budovy - bloky, v ktorých väzni bývali, pracovali, videli sme tie neľudské podmienky, v ktorých museli nevinní ľudia žiť a nesmierne trpieť. Potom sme sa autobusom presunuli do komplexu Auschwitz Birkenau (Auschwitz II.), kde sme videli koľajnice, ktorými väzňov privážali do tábora nákladné vlaky. Je tu známa rampa, kde sa ľudia pred príchodom delili, či budú väznení, alebo hneď usmrtení v plynových komorách. Dozvedeli sme sa mnohé zarážajúce informácie, z mnohého sme boli znechutení, smutní, ale aj nahnevaní. Na ceste domov nás aspoň trošku potešila okolitá príroda a zasnežené poľské Vysoké Tatry. Do Hnúšte sme dorazili o pol deviatej večer a boli sme plní rozporuplných dojmov...
No nie nadarmo sa hovorí: „Radšej raz vidieť, ako stokrát počuť!“ Je úplne iné, keď o vojne počúvame a učíme sa o nej v škole, je iné, keď vidíme vojnové filmy a rôzne dokumenty... Naživo je to odlišné, úplne iné, pretože človek si až tam naplno uvedomí, čo všetko museli nevinní ľudia zažiť, aké hrôzy, strach a utrpenie museli prežívať a v tej chvíli je rád, že v tej dobe nežil...